Považský hrad
Považský hrad vznikol v 2. polovici 13. storočia na obranu krajiny
a ako oporný bod pri brode cez Váh. Prvý raz sa však spomína v 14.
storočí ako kráľovský hrad. Už v roku 1397 je v rukách poľského
šľachtica Stibora zo Stiboríc, ktorý sídlil na hrade Beckov a hrad
dostal od kráľa Žigmunda za verné služby korune. Po vymretí tejto
rodiny po meči, bol znovu kráľovským majetkom a kráľovná Alžbeta
darovala hrad českému kapitánovi Ulrichovi Cillskému.
V roku1458 dostal hrad od kráľa Matyáša Ladislav Podmanický. Tento rod
rozšíril hrad a panstvo, získali právo mýta na brode Váhu, no neskôr sa
stali najobávanejší lúpežní rytieri. Zbíjali nielen susedné okolie, ale
chodili aj do Sliezska a na Moravu a takto si podmanili veľkú časť
Trenčianskej župy. Po smrti Jána a Rafaela Podmanických, ktorí zomreli
bez potomkov, hrad sa stal majetkom kráľa, ktorý ho neskôr daroval
Gašparovi Šerédimu a jeho manželke.
V roku 1543 vyhorel ale znovu bol vystavaný. Neskôr patril rodine
Balašovcov, ktorej bol skonfiškovaný za účasť na thokolyovskom
sprisahaní a v roku 1698 ho cisárske vojská vyhodili do povetria.
V držbe rodiny Sapáryovcov, ktorí sa usadili v podhradí hrad pustol.
V 2. pol. 19 stor. hradné ruiny predali ako súčasť majetku, bytčianskym
Popperovcom.
Krohova architektúra mesta Nová Dubnica
Od tretiny 20. storočia a najmä po roku 1945 prudký nárast priemyslu v meste Dubnica nad Váhom podnietil stavebnú činnosť v meste. Ako samostatný sídlištný urbanistický celok vzniklo sídlisko - neskôr samostatné mesto Nová Dubnica v blízkosti obce Kolačín podľa projektov architekta Jiřího Krohu - jedného z najvýznamnejších českých architektov 20. storočia, predstaviteľa českej avantgardy. Prínosom pre Slovensko bol návrh nového ideálneho socialistického mestečka Nová Dubnica.
Veľkorysý architektonický prístup k riešeniu urbanistického celku
nového sídliska - ideálneho mesta, je zmesou urbánneho funkcionalizmu
celého komplexu a výrazového eklekticizmu jednotlivých solitérov celku.
Mestotvorné prvky - široké ulice lemované obytnými blokmi, doplnené
solitérmi služieb a inštitúcií gradujúcich do centrálnych častí
námestia je obrazom doby, kde ideológia sa pretavila do výrazovosti
architektúry. Diagonály ulíc, v rytmike tvarov funkčných celkov tvoria
organickú mestotvornú štruktúru v svojej rôznorodosti.
Jednotlivé budovy konceptu sú svedectvom jedinečnej kvality
architektúry a staviteľstva doby sorely ( socialistický realizmus) a je
potrebné ju analyzovať a zachovať.
Pôvodný plán riešenia ideálneho mesta nebol však dotiahnutý do konca, no i tak je svedectvom doby a zaslúži si mimoriadnu pozornosť nielen odbornej verejnosti.
Kostol svätého Mikuláša, Poruba
Kostol sv. Mikuláša Poruba - je ukážkou stredovekého komplexu opevnenej sakrálnej stavby s cintorínom. Kostol je gotický, z 1. polovice 14. storočia, upravovaný začiatkom 15. stor., zaklenutý v roku 1658, renovovaný v rokoch 1830 a 1927.
Stavba je jednoloďová so štvorcovým presbytériom, zo severu
prepojeným gotickým lomeným portálom so sakristiou. V západnej časti je
situovaná veža so štvorcovým pôdorysom.
V celom presbytériu a
čiastočne v lodi sa zachovali gotické nástenné maľby zo začiatku 15. a
16. storočia s tematikou: Tróniaci Kristus, symboly evanjelistov,
cirkevní otcovia, múdre a pochabé panny, Zvestovanie, postavy
apoštolov, sv. Michal archanjel, Vavrinec diakon, sv. Juraj a radia sa
k úplnej špičke gotickej nástennej maľby na Slovensku.
Pomaľovaný drevený strop lode je z roku 1658, s bohatými
neskororenesančnými rozvilinami a kvetmi. Nad organovým chórom sú
postavy evanjelistov a Salvator mundi (Spasiteľ sveta).
Hlavný oltár s obrazom sv. Mikuláša je barokový z roku 1701,
ambitového typu s drevenou stĺpovou architektúrou, doplnenou akantovými
rozvilinami a symetricky rozostavenými barokovými plastikami.
Bočný oltár s fragmentom bývalého gotického hlavného oltára so sochami
sv. Mikuláša a Juraja z čias okolo roku 1500 a krídlami so sochami sv.
Kataríny a Barbory.