Na mieste medzi Novákmi a obcou Koš, kde kedysi stál koncentračný a pracovný tábor Nováky - Laskár, dnes symbolicky odhalili pamätník venovaný všetkým ľuďom, ktorých život bol predčasne a násilne ukončený. Okrem zástupcov krajskej, mestskej i obecnej samosprávy, Hornonitrianskych baní Prievidza, a. s., a Gymnázia V. B. Nedožerského Prievidza pri pamätníku dnes spomínali aj dve dámy, ktoré drámu nacistického režimu prežili na vlastnej koži.
Areál, ktorý bol postavený s celkom iným zámerom, začali na účely koncentračného tábora prerábať v roku 1941. „Prvých židov sem deportovali začiatkom roku 1942. Pôvodne tu stál koncentračný tábor, neskôr, v októbri 1942, keď boli deportácie Židov do Osvienčimu zastavené, sa rozhodlo, že tento koncentračný tábor bude prerobený na pracovný. Jeho kapacita bola až 5 000 väzňov, no nikdy nebola naplnená. Najväčší počet väzňov v tomto tábore bol 1 600 väzňov,“ priblížil históriu miesta, na ktorom dnes odhalili pamätník, predseda občianskeho združenia Spolu sme Prievidza Michal Dobiaš. Práve toto združenie sa spolu s Hornonitrianskymi baňami a prievidzským gymnáziom zaslúžilo o vybudovanie a osadenie pamätníka. „S touto iniciatívou sme prišli práve preto, že v tomto roku si pripomíname 75. výročie, odkedy začali deportácie obyvateľov Slovenskej republiky. Je veľmi dôležité, aby sme si tieto udalosti pripomínali a posolstvo, ktoré môžeme podať ďalším ľuďom, im naozaj sprostredkovali,“ dodal.
Minulosť ako memento
„V podstate sa ani nedivím, že si to mladí ľudia nedokážu predstaviť. Keď o tom niekedy premýšľam, mne samej sa zdá zvláštne, že sme to všetko prežili. Snažím sa to sprostredkovať mladým ľuďom, viac urobiť nemôžem. Ja som prišla o všetkých svojich blízkych aj príbuzných,“ smutne spomína Dagmar Knýblová, predsedníčka Terezínskej iniciatívy, ktorá prežila až štyri koncentračné tábory. Potrebu pripomínať si tmavé časy našich dejín vo svojom príhovore zdôraznil aj župan Jaroslav Baška, ktorý sa aktu odhalenia pamätníka dnes aj osobne zúčastnil.
Tábor pri Novákoch bol najväčším z táborov na území Slovenskej republiky. Vyrábalo sa v ňom šatstvo, ale aj koberce či nábytok. Spomienkou na ľudí, ktorí v jeho priestoroch za ostnatým drôtom žili, je od už dnes namiesto prázdneho poľa symbolický pamätník.
