V roku 1843 odobril štúrovcom stredoslovenské nárečie ako základ spisovnej slovenčiny katolícky kňaz píšuci v bernolákovčine Ján Hollý. Tento súhlas otvoril cestu vzniku novej slovenčiny.
Tento rok si pripomíname 200. výročie narodenia jednej z najvýznamnejších osobností našich dejín Jozefa Miloslava Hurbana, rodáka z Beckova. K jeho najväčšej zásluhe nepochybne patrí kodifikácia spisovnej slovenčiny spolu s Ľudovítom Štúrom a Michalom Miloslavom Hodžom. Pred 174 rokmi sa kodifikátori nášho jazyka stretli na Hurbanovej fare v Hlbokom, kde sa dohodli na uvedení nového spisovného jazyka do života.
Kodifikovali v letných mesiacoch
Proces kodifikácie slovenčiny sprevádzala aj návšteva Jána Hollého na Dobrej Vode v júli 1843. Ján Hollý sa na Dobrú Vodu presťahoval po tom, ako v máji 1843 prišiel pri požiari fary v Maduniciach o celý svoj majetok. Okrem toho mu oheň poškodil aj zrak, a tak sa s ťažkými popáleninami na rukách uchýlil k priateľovi z mladosti, dekanovi Martinovi Lackovičovi. Keďže štúrovci si tohto katolíckeho kňaza píšuceho v bernolákovčine nesmierne vážili, poprosili ho o súhlas so zavedením novej podoby slovenčiny. Ako základ pre ňu si vybrali stredoslovenské nárečie, čím sa odklonili od bernolákovčiny, ktorá bola postavená na základoch kultúrnej západoslovenčiny.
Nová slovenčina bola verejne vyhlásená za spisovný jazyk o rok neskôr v Liptovskom Mikuláši a stala sa podnetom pre rozvoj slovenskej literatúry. Dôkazom sú diela Sama Chalupku, Janka Kráľa či Andreja Sládkoviča, ktoré vznikli po jej kodifikácii. Samotnú potrebu uzákoniť novú podobu slovenčiny odôvodnil vo svojom diele Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto náreči aj Ľudovít Štúr.