Mnoho z inváznych druhov organizmov sú dreviny. Z hľadiska lesného hospodárstva významné dreviny majú vo všeobecnosti celý súbor vlastností, ktoré ich predurčujú na ľahké šírenie do okolitého prostredia - sú poväčšine rýchlo rastúce, sú opeľované vetrom a hojne plodia. V súčasnosti existuje viac ako 650 druhov rastlín s drevnatou stonkou, ktoré sa správajú ako invázne. Na ilustráciu uvádzame len niekoľko príkladov "zhubného potenciálu" týchto druhov.
Druh Melaleuca quinquenervia, pôvodom z Austrálie, bola do USA pôvodne dovezená ako drevina vhodná na zalesňovanie v roku 1906. Odvtedy vďaka svojim konkurenčným schopnostiam doslova zabrala národný park Everglades na Floride a rozšírila sa aj do iných oblastí USA.V Európe pôvodný druh borovice s taxonomickým názvom Pinus pinaster sa postupne rozšíril na stanovištia mediteránneho charakteru v Južnej Afrike, Novom Zélande a na Havajských ostrovoch. Iný druh, Ligustrum robustum, sa začal na ostrovoch Maurícius a Reunión pôvodne pestovať ako zdroj paliva, ale postupne sa z neho stal nevítaný "rival" pôvodných lesov, ktoré mu už v súčasnosti nestačia konkurovať.
Situácia je už natoľko vážna, že z iniciatívy IUCN Species Survival Commission (Komisie pre záchranu druhov Svetovej únie ochrany prírody) vznikla samostatná expertná skupina zaoberajúca sa problematikou inváznych druhov, ktorá vydáva vlastný newsletter "Alien", spravuje databázu týchto druhov, vlastnú webstránku ( http://www.issg.org) a "aliens-l" listserver. Okrem toho IUCN podnietila vznik tzv. Iniciatívy o inváznych druhoch a úzko na tomto poli spolupracuje s Globálnym programom o inváznych druhoch.
V Európe, Slovensko nevynímajúc, sa veľmi invázne správa agát biely – Robinia pseudoacacia.
Príbeh boľševníka obrovského (Heracleum mantegazzianum)
Boľševník obrovský je invázna bylina pozoruhodnej výšky a takmer "neobmedzených" možností rozptylu semien, ktoré umožňujú jej "bezpečné" a vcelku pohodlné šírenie na rôzne stanovištia. Táto rastlina bola pôvodne do Európy dovezená ako okrasný záhradný druh, ale za posledných 150 rokov sa vďaka svojej inváznej povahe začala pozdĺž vodných tokov a okrajov lesa šíriť aj mimo svojho "pôvodného" teritória. Šťava tejto rastliny je veľmi agresívna a pri dotyku spôsobuje kožné vyrážky až výsyp. Svojim výskytom táto mohutná bylina zároveň obmedzuje výskyt pôvodných druhov flóry, čím podstatnou mierou prispieva k znižovaniu biologickej diverzity danej lokality. Snahy o zamedzenie jej šírenia sú "úspešne" vyvažované jej vitalitou a konkurencieschopnosťou vďaka ktorej sa časom rozšírila na mnohé územia. Najlepším spôsobom kontroly tejto škodlivej buriny je nepretržitá starostlivosť o napadnuté územia. Bez náležitej kontinuálnej starostlivosti o napadnuté územia nie je možné zabrániť jej ďalšiemu šíreniu.
Boľševník obrovský bol do severnej a strednej Európy dovezený okolo roku 1880 ako ozdobná záhradná rastlina. Jej postavenie sa však dramaticky zmenilo, akonáhle vo veľkom unikla zo záhrad a začala sa šíriť do okolitých ekosystémov. V Európe bol výskyt tohto druhu zaznamenaný okrem iného vo Švédsku, Českej republike, Veľkej Británii, Holandsku a nanešťastie aj na Slovensku (okolie Korytnice, Demänovská dolina, Vajskovská dolina, okolie Starého Smokovca, Orava, Kysuce, Považská Bystrica.). Najlepšie podmienky na svoju existenciu nachádza v okolí potokov a riek, na okrajoch lesných ekosystémov, lúkach a rúbaniach. Paradoxne sa tejto burine nedarí sa agresívne rozmnožovať v "obrábaných" oblastiach (záhrady, poľnohospodárske pozemky, pasienky). Semená boľševníka sú schopné vďaka vetru precestovať 10-50 metrov. V prípade rozširovania vodou je táto vzdialenosť vyššia. Brehy tokov sú celkovo ideálnym prostredím pre rast semenáčikov, pretože existuje len zopár druhov, ktoré by mu boli schopné konkurovať. Po založení životaschopných a stabilných populácií v brehových zónach došlo k rozšíreniu tejto byliny aj do vzdialenejších "suchozemských" oblastí (neobhospodarované okraje lesov, lúky, rúbane), ktoré jej poskytujú dostatok slnka a vhodné pôdne pomery. Zistilo sa, že už raz "udomácnené " populácie boľševníka v "suchozemských" nepobrežných ekosystémoch uprednostňujú toto prostredie pred podmienkami v okolí potokov a riek.
Všeobecný postup šírenia:
- udomácnenie v záhradách a parkoch
- rozšírenie do brehových zón potokov a riek
- osídľovanie okrajov porastov, lúk a rúbaní
Výsledky "pôsobenia" boľševníka obrovského
- Strata pôvodnej biologickej diverzity ako dôsledok kompetičných výhod a adaptačných schopností tejto byliny. Vďaka obrovským listom je táto rastlina schopná absorbovať väčšinu dostupného slnečného žiarenia, následkom čoho dochádza k dramatickému poklesu svetla dostupného pre okolité rastliny a následne k ich úhynu. Tienenie je také účinné, že dokonca ani jej vlastná následná generácia nie je schopná odrásť v "kryte" materských jedincov. Druhým dôvodom, prečo je boľševník považovaný za "schopného" votrelca je jeho schopnosť prispôsobiť sa novým podmienkam prostredia. Zvláštnosťou je, že akonáhle sa semienko dostane do pôdy, je schopné v nej nečinne prebývať až 7 rokov a to vďaka jeho bohatej zásobe živín.
- Erózia pôdy - s narastajúcim zastúpením byliny na ploche a paralelným úbytkom pôvodnej flóry dochádza k vzniku nebezpečenstva erózie. Keď v auguste boľševník stráca jeho mohutné olistenie, zostáva len holá stonka a keďže v okolí sa vďaka likvidačnej politike vyskytuje len málo iných druhov rastlín, pôda zostáva nechránená vegetačným krytom a je zraniteľná v dôsledku vodnej a veternej erózie. Najviac ohrozené sú lokality s vyšším sklonom (brehy potokov, riek, a pod.). V dôsledku pôdnej erózie dochádza k úbytku výskytu pôvodných druhov v následnom vegetačnom období.
- Zdravotné riziká - pri nalomení stonky alebo listov rastlina vylučuje látku, ktorá obsahuje fotosenzitívnu zložku nazývanú furokumarín. Táto látka pri dotyku s pokožkou reaguje so slnečným žiarením a spôsobuje vyrážky a u citlivejších jedincov môže dokonca dochádzať až k vzniku alergických reakcií (vodnaté pľuzgiere). Podobnými reakciami môžu trpieť aj živočíchy, ktoré túto bylinu nedopatrením skonzumujú (bolestivé miesta na jazyku a v ústnej dutine, znížený apetít).
Eichhornia nafúknutá (Eichhornia crassipes) - alebo príbeh jedného vodného hyacintu
Tento vysoko dekoratívny vodný druh, ktorého domovom je Južná Amerika a ktorý sa vyznačuje veľkými purpurovými až fialovými kvetmi , je jednou z najhorších vodných burín na svete. Vďaka svojmu okrasnému vzhľadu sa stal obľúbenou rastlinou záhradných nádrží a rybníkov. Zo záhrad a súkromných parkov sa postupne rozšíril do viac než 50 krajín 5 rôznych kontinentov sveta. Tento druh sa vyznačuje veľmi rýchlym rastom, sú známe prípady, keď došlo k zdvojnásobeniu celej populácie v priebehu neuveriteľných 12 dní. Táto rastlina je taká expanzívna, že svojou prítomnosťou je schopná v krátkom čase zablokovať vodné cesty, spôsobiť obmedzenia v riečnej doprave, znemožniť plávanie a rybolov. Svojou prítomnosťou zabraňuje prenikaniu svetla a kyslíka do vodného stĺpca, čím znemožňuje alebo potláča rast submerzných druhov rastlín (rastúcich pod hladinou). Tienením a vytláčaním pôvodných vodných druhov výrazne znižuje biologickú diverzitu vodných ekosystémov.
Pajaseň žliazkatý (Ailanthus altissima)
Táto drevina bola do USA dovezená z Číny, kde sa tradične pestovala v okolí chrámov. Najprv sa rozšírila na východe krajiny ale vďaka čínskym robotníkom na stavbe železníc sa postupne rozšírila aj do Kalifornie na západnom pobreží. Je jedným z tých druhov, ktorý zdanlivo spĺňa všetky nároky "moderného" novodobého stromu a síce je schopný vyhnať výhonky aj cez pukliny v chodníkoch, preraziť aj cez základy budov, je odolný voči extrémnym horúčavám, suchám a znečisteniu prostredia. Veľmi rýchlo je schopný stať sa dominantnou drevinou a to aj z jedného jediného semenáčika zavlečeného do brehových biotopov. Drevina má bohatú koreňovú výmladnosť, korene doslova cestujú pod zemou, vytvárajú akýsi plazivý koberec, z ktorého postupne vyrastie celá húština. Korene obsahujú jedovaté látky, čo je osobitne nebezpečné v prípade masovejšieho výskytu tejto dreviny v blízkosti vodných zdrojov a nádrží. Z tohto dôvodu je výskyt pajaseňa problematický nielen v osídlených oblastiach ale aj v divočine. Akonáhle sa táto drevina na stanovišti zabýva, pôvodné rastlinstvo nemá veľkú šancu prežiť. Raz do roka samčie kvety vylučujú nepríjemne zapáchajúce látky, vďaka ktorému je táto drevina ešte viac neželaným votrelcom.