Polyester:
Polyester je jedným z najbežnejších vlákien na svete a na jeho výrobu sa používa ten istý materiál, ktorý sa nachádza v plastových fľašiach. A plastové fľaše sú vyrobené z ropy.
Keď operieme naše polyesterové oblečenie, tisíce mikroplastických vlákien sa dostane do vodných ciest. V skutočnosti sa odhaduje, že jediný polyesterový odev uvoľní 1 900 individuálnych plastových mikrovlákien. A hádaj, kam tieto mikrovlákna putujú? Do našich riek a oceánov, kde ohrozujú ekosystémy.
Mikrovlákna sú nerozložiteľné a také maličké, že sa nimi živí aj plankton. A kde skončia úplne na záver? Ako vždy, na našom tanieri.
K ďalším syntetickým materiálom s podobným príbehom patrí aj akryl, nylon a elastán.
Súčasnou “viac eko” alternatívou je polyester z recyklovaného plastového odpadu. Na jednu stranu je to určite krok vpred, nakoľko má recyklácia polyesteru potenciál stať sa uzatvoreným systémom. Na stranu druhu má však aj recyklovaný polyester dlhodobý dopad na životné prostredie. Recyklovaný alebo nie, mikrovlákna sa pri praní uvoľňujú vždy.
Bavlna:
Na vypestovanie jednoho kilogramu neorganickej, väčšinou GMO bavlny sa spotrebuje viac ako 2000 litrov zavlažovacej vody.
Bavlna je jedným z najväčších hrozieb znečistenia vody. Napriek tomu, že zaberá iba 2,4% svetovej poľnohospodárskej pôdy, bavlna predstavuje 24% svetového používania insekticídov a 11% pesticídov. Toxické chemické látky, ktoré sa premývajú vodnými cestami a vstupujú do ekosystémov, sa stávajú hlavným zdrojom znečistenia, najmä v rozvojových krajinách.
Neudržateľné pestovanie bavlny malo za následok stratu Aralského mora v strednej Ázii. V 70. rokoch bolo Aralské more štvrtým najväčším jazerom na svete. Bol to dôležitý zdroj života pre okolité komunity a domov pre milióny rýb. Dnes z neho zostalo už iba 10%.
Alternatívou je certifikovaná organická bavlna. Pestuje sa bez použitia syntetických pesticídov, insekticídov a hnojív, čo znamená, že neprispieva k znečisteniu vody. Stále sa na jej pestovanie však používa obrovské množstvo vody. Napriek tomu je však jedným z najudržateľnejších a najzdravších vlákien, ktoré máme k dispozícii.
Celulóza, vlna, koža, ľan, konope
Okrem bavlny, toto sú ďalšie textilné materiály, ktoré veľkou mierou vplývajú na spotrebu vody. Sú síce v súčasnosti o niečo menej nebezpečné ako bavlna a polyester, stále však ani produkcia oblečenia z týchto látok nie je v súlade s prírodou. Všetky látky sú farbené a tento proces spôsobuje 36% celkových emisií pri výrobe oblečenia. Stále ide o chemikálie, ktoré sa v rozvojových zemiach dostávajú do vodných zdrojov a v mnohých oblastiach je voda natoľko kontaminovaná, že spôsobuje zdravotné problémy.
Udržateľné značky sa často pokúšajú používať "správne" materiály, ale nie vždy sa im to darí. Každá značka má odlišný príbeh a odlišný prístup k vytváraniu nových šiat. Preto spadajú do rôznych druhov módnej výroby.
Textilná výroba, ako jedno z najznečisťujúcejších odvetví, vyprodukuje 1,2 miliardy ton CO2 ročne, čo je viac emisií ako medzinárodné lety a námorná doprava dokopy. Z celkového počtu emisií globálne, 5% má na svedomí odevný priemysel. Veľká časť odevnej výroby sa uskutočňuje v Číne a Indii, v krajinách, ktoré sa spoliehajú na elektrárne poháňané uhlím, čím sa ekologická stopa každého kusu odevu zvyšuje.
Pokiaľ sa vývoj nezmení, predpokladá sa, že do roku 2030 vzrastú emisie z tohto sektora až o 60%. V konečnom dôsledku to ovplyvní aj klimatické zmeny a otepľovanie.
Slováci na tom nie sú tiež najlepšie. Naša spotreba oblečenia by sa dala štatisticky napísať ako 460 kg vyhodeného oblečenia každých 10 minút. Šialené, že? Z druhej strany to je ekonomické hľadisko, z ktorého je potrebné zaplatiť všetkých zamestnancov, materiál, dopravu, balenie a napokon sa musí pozerať aj na zisk celkovej spoločnosti. Otázka teda znie – ,,Ako je možné po takomto zdlhavom procese, že v našich obchodoch stojí tričko 5€?” Týmto sa dostávame k sociálnemu dopadu celého magického kruhu zvaného fast fashion.
V celom procese sociálneho dopadu by sa to dalo nazvať novodobým otrokárstvom. Silné slová? Posúďte sami. Zvýšená produkcia znamená zvýšenie počtu pracovných síl ako sú – návrhári, výtvarní dizajnéri, istá poradná skupina, ktorá návrhy schvaľuje alebo zamieta. Táto skupina zamestnancov je dobre zaplatená aj napriek pomerne jednoduchej práci vo veľmi dobrých podmienkach.
Na druhej strane sú tu zamestnanci, ktorí tvoria majoritu módneho priemyslu (až 90 percent) – tzv. pracovníci vo sweat shopoch, teda fabrikách. Sú to ľudia, s ktorými je zaobchádzané, ako keby nimi neboli.
V krajinách, ako je Čína, Taiwan, Bangladéš a India je priemerná mzda 200 – 300 dolárov, pričom títo zamestnanci sú platení 75 dolármi za svoju náročnú a zdravie ohrozujúcu prácu. Ďalším dôležitým zreteľom je poukázanie na využívanie ženskej práce (až 80 percent), lebo je oveľa lacnejšia než mužská a taktiež je vysoký výskyt detskej práce.
Áno, správne. Aj v 21. storočí sa stretávame s využívaním detskej práce, ba priam až vykorisťovaním, keďže práve deťom sú priraďované práce s nebezpečnými a zdraviu škodlivými chemikáliami. Nejde opomenúť ani zlé podmienky a celkové zaobchádzanie so ženami, ktoré sú častokrát sexuálne obťažované a zneužívané. Jedná sa o značky ako ZARA, H&M, MANGO, NIKE a mnoho ďalších, ktoré pod tieto spoločnosti patria.
Ani v západnom svete a vo viac humánnych krajinách to mnohokrát nie je inak. Vo Veľkej Británii a Monaku sú migranti zo Sýrie využívaní ako lacná pracovná sila. Ďalším z paradoxov je, že nie všetko drahé znamená kvalitné, suistanable a certifikované. V značkových obchodoch, kde je cena mikiny 95€, ide až 78 percent tejto sumy majiteľovi značky. A ako to je u nás? Dostávajú sa ku nám len bezpečné kusy oblečenia?
Testovanie a certifikovanie oblečenia je na dobrovoľnej báze, teda testovaniu sú podrobené zväčša len uniformy verejných činiteľov, niektoré kusy oblečenia určených pre batoľatá a deti.